NASPÄŤ K SEBE: UZDRAVENIE VZŤAHOV MEDZI GENERÁCIAMI

Videnie dvoch lodí

Počas modlitby som videla dve lode v prístave.

Boli to plachetnice s bielymi plachtami.

V prístave stálo mesto s domami, v ktorých svietilo svetlo.

Bola noc. Nebola hmla – takmer všetko bolo jasne viditeľné.

Na jednej lodi boli starší ľudia, na druhej mladší. Každá z lodí mala reťaz. Na jej konci však nebola kotva, ale polovica magnetu. Tieto dva magnety boli navzájom spojené a držali lode pri sebe.

Toto spojenie ich chránilo pred vlnami a vetrom a zároveň pomáhalo každej lodi zostávať na svojom mieste.

Potom však magnet stratil silu. Dve polovice magnetu sa odpojili. Spojenie sa prerušilo.

Loď s mladšou generáciou začala byť unášaná preč - smerom do otvoreného mora.

Loď so staršou generáciou začalo tiež pomaly unášať, ale iným smerom. Pohybovala sa popri brehu, po plytčine, smerom ku skalám, ktoré vyčnievali z vody. Tieto skaly nebolo dobre vidieť, pretože čím viac sa loď vzďalovala od mesta, kde v domoch svietilo svetlo, tým väčšia tma ju obklopovala.

Na záver som si všimla ešte jednu vec. Na oboch lodiach stáli ľudia na palube ako pasažieri. Viezli sa, no nikto nestál pri kormidle. Akoby tam chýbal niekto, kto by strážil smer a spozornel v čase, keď sa loď začne odchylovať zo svojho miesta alebo od správneho smerovania. Namiesto vedenia a stráženia prevládalo pasívne prizeranie sa tomu, čo sa deje.

Vo videní bola jasná noc. Veci boli pomerne dobre viditeľné. Problém teda nie je v tom, že by sme ho nevideli, ale že ostáva nevyriešený.

Druhá vec, ktorá ma na videní zasiahla, bola tá, že nepôsobilo dramaticky ani kriticky. Nebola tam búrka. Neprišiel žiaden výbuch. Lode sa nezačali potápať. ,,Len'' sa začali pomaly vzďaľovať a byť unášané preč jedna od druhej.

Nie je toto práve spôsob, akým nepriateľ často pôsobí?

Nie náhle, ale rafinovane — cez pomalé oddeľovanie ľudí od seba. Nie cez veľké katastrofy, ale cez malé, no systematické narúšanie spojení.

Ľudia si postupne prestanú dôverovať. Potom sa prestanú počúvať. Prestanú si rozumieť. Prestanú spolu tráviť čas. A napokon si prestanú navzájom odovzdávať život.

Odpojenie sa spočiatku nezdá tragické.

Človek si povie:

„Veď sa nič také hrozné nestalo.“
„Nejdem sa tomu človeku ozývať. Vidím, že je veľmi zaneprázdnený.“
„Nejak sa to vyrieši samo.“

No práve v tom spočíva to najväčšie nebezpečenstvo — aké nenápadné toto vzďaľovanie je. Aj v prirodzenom živote sa lode od seba nevzdialia naraz. Odplavujú sa pomaly. Niekedy to tak je aj vo vzťahoch.

Občas zachytíme jemný pocit, že niečo nie je úplne v poriadku, no presvedčíme sami seba, že sa to časom vyrieši. Kvôli zaneprázdnenosti alebo iným prioritám to odložíme bokom, tvárime sa, že sa nič nestalo, alebo sa to snažíme preglgnúť.

Keď sme však k sebe úprimní, hlboko vo vnútri cítime, že niečo nie je v poriadku.

Prečo magnet stratil silu?

Ja teda rozhodne nie som žiaden fyzik. Pri hľadaní som však narazila na jednu zaujímavú myšlienku, ktorá ma v súvislosti s týmto videním veľmi oslovila. Odborníci vysvetľujú, že magnet nestráca silu preto, že by prestal byť magnetom. Jeho sila sa oslabí vtedy, keď sa naruší jeho vnútorné usporiadanie.

Dočítala som sa, že magnet môže stratiť silu napríklad:

• pri otrasoch a nárazoch,
• pri vysokých teplotách,
• pri vystavení opačnému poľu,
• zanedbávaním,
• postupným rozpadom vnútorného poriadku.

Keď si tento obraz prenesieme na vzťahy medzi generáciami, môže hovoriť o:

• zraneniach medzi rodičmi a deťmi, 
• nedorozumeniach medzi staršími a mladšími, 
• nenaplnených očakávaniach a sklamaniach z autorít,
• strese a chaose dnešnej doby,
• ideológiách či názoroch stavajúcich generácie proti sebe,
• absencii spoločného trávenia času,
• strate spoločných hodnôt, 
• izolácii a uzavretosti.

Vo videní boli oslabené oba póly magnetu. Nevyzeralo to tak, že sa niečo stalo iba na jednej strane. Skôr som mala pocit, že obe generácie zažili niečo, v dôsledku čoho došlo  k narušeniu spojenia, ktorým kedysi prirodzene držali spolu.

PO ODPOJENÍ

Mladšia generácia bola unášaná do otvoreného mora. Vnímala som, že tento pohyb nebol nutne následkom odmietnutia či vzbury voči staršej generácie. Niečo sa však pod povrchom či hladinou vody stalo a mladá generácia začala byť unášaná preč. 

Spojenie medzi generáciami potrebuje byť obnovené, inak mladá generácia začne byť postupne vzďalovaná, unášaná a pomaly formovná vplyvmi zvonku, až môže byť zrazu niekde stratená.

Mladí žijú v dobe, kde je pred nimi otvorené more možností, ale aj rizík. Jednou z tých výziev je, že sa v tom množstve možností dá aj stratiť. 

Staršia generácia bola unášaná popri brehu. Zostávala blízko známeho prostredia, pri tom, čo pozná a čo je jej známe. Plytké vody ju však obmedzovali.

Čím ďalej sa loď so staršou generáciou vzďalovala od mesta s prístavom, tým viac bola obklopená tmou. Potom bolo ťažšie uvidieť skaly, ktoré vyčnievali z mora. 

Čelí nebezpečenstvu, že ak sa bude ďalej vzďalovať od svetla, od spoločenstva a spojenia s mladou generáciou, môže naraziť na niečo, čo neuvidí včas a následne stroskotať. 

Keď dochádza k odpojeniu medzi generáciami, obe strany majú tendenciu začať sa vzďaľovať do izolácie. Potom čelia pokušeniam a útokom, s ktorými sa bojuje oveľa ťažšie v samote, než keď človek kráča životom spolu s druhými.

Mladá generácia sa v takejto izolácii stretáva s vlnami bezradnosti, bezmocnosti, beznádeje a smrti. Postupne môže začať veriť, že na svoje zápasy zostala sama, že na nej nikomu nezáleží a že pomoc nepríde, pretože starší okolo nej sú príliš zaneprázdnení.

Staršia generácia naopak čelí pokušeniu stiahnuť sa do bezpečia toho, čo pozná. Môže uzatvoriť svoje srdce, rezignovať na odovzdávanie skúseností a múdrosti alebo uveriť, že už nie je potrebná až napokon prijíma myšlienku, že najlepšie je nechať veci tak, ako sú.

GENERÁCIE SA EŠTE STÁLE MÔŽU VRÁTIŤ K SEBE
Vo videní som videla lode v prístave. Prístav je miestom odpočinku, doplnenia zásob, načerpania síl, ale aj miestom opráv a stretnutia lodí. Verím, že aj v tom sa skrýva časť odpovede na problém, ktorý mi Boh ukázal.

Obe generácie nesú svoje vlastné bremená a zápasia s odlišnými výzvami. Preto potrebujú miesto, kde sa môžu zastaviť, oddýchnuť si a načerpať nové sily. Keď si generácie dovolia odpočinúť, získajú priestor znovu lepšie vnímať, čo sa deje okolo nich — vo vzťahoch, rodinách, spoločenstvách aj medzi nimi navzájom.

Verím, že pozvanie k odpočinku bolo vo videní naznačené aj tým, že bola noc. Noc je časom, keď človek prirodzene spí a oddychuje. V Biblii však zároveň vidíme, že noc je aj časom, v ktorom je dôležitá bdelosť. Potrebujeme si odpočinúť, ale nie zaspať na vavrínoch. Potrebujeme zostať pozorní voči tomu, čo sa deje v našich vzťahoch, rodinách, spoločenstvách a generáciách.

Okrem toho je potrebné vystúpiť z pasivity. Na oboch lodiach stáli ľudia ako pasažieri. Viezli sa, no zdalo sa, že nikto nestojí pri kormidle. Nikto nezasiahol vo chvíli, keď sa lode začali vzďaľovať od seba. Verím, že Boh dnes pozýva mužov a ženy z oboch generácií, aby sa prestali iba prizerať tomu, čo sa deje, a prevzali zodpovednosť za to, čo vidia. Nie každý je povolaný viesť alebo strážiť celé zástupy, ale každý môže urobiť krok smerom k zmiereniu a obnoveniu vzťahov vo svojom vlastnom živote.

Potrebujeme tiež opustiť izoláciu. Nepriateľ využíva samotu, pretože osamotenému človeku sa pokušeniam a útokom čelí oveľa ťažšie. Mladí potrebujú starších a starší potrebujú mladých. Ani jedna generácia nebola stvorená na to, aby kráčala sama.

Prístav je zároveň miestom stretnutia lodí a miestom opráv. A práve tu mi znovu prichádza na myseľ slovo z knihy proroka Malachiáša, kde Boh hovorí, že pošle ducha Eliáša, aby obrátil srdcia otcov k synom a srdcia synov k otcom. Obnova generačného spojenia sa začína v srdci človeka, ktoré sa najprv stretlo s Bohom.

Pamätám si, ako ma raz trápil stav jedného vzťahu v mojom živote. Ľudsky som s tým veľmi chcela niečo urobiť, no zároveň som sa cítila zaseknutá. Chcela som sa priblížiť, ale nevedela som ako by som začala a čo by som povedala.

Jedného dňa, keď som bola na brigáde a upratovala dom svojej kamarátky, sa ma zrazu dotkol Duch Svätý. Vzal ma do príbehu Eliáša a Elizea. V Biblii vidíme, že v určitej fáze ich vzťahu Eliáš Elizea opakovane posielal preč. Elizeus sa však nedal odmietnutím zastaviť. Napriek tomu, čo sa dialo, sa rozhodol pokračovať ďalej a zostať nablízku.

Tento príbeh hlboko pohol mojím srdcom. Zrazu som voči danému človeku necítila nič iné než lásku. Láska, ktorú Boh vložil do môjho srdca mi potom dodala odvahu mu napísať. A nie len to. Nebeský Otec s ňou poslal aj múdrosť — zrazu som vedela sformulovať slová, ktoré som predtým nemala.

Netušila som však, že zatiaľ čo sa Duch Boží dotýkal môjho srdca v Kanade, v tom istom čase sa dotýkal aj srdca toho človeka na druhej strane zemegule. Boh mu ukazoval, že ak chce uvoľniť posolstvo, ktoré mu dal na nedeľnú kázeň, potrebuje najprv obrátiť svoje srdce k mladšej generácii — konkrétne aj ku mne. Zároveň si spomenul na myšlienku, ktorá mu už predtým prišla: že riešením by možno mohla byť jednoducho láska.

A práve vtedy mu prišla moja správa. Keď sme si začali písať, láska, ktorú Boh vložil do našich sŕdc, prekonala prekážky, pomohla nám obnoviť spojenie a dala novú silu pokračovať vo vzťahu ďalej.

Keď sa zatvrdnutého srdca dotkne Božia milosť, zrazu v sebe nachádza chcenie nájsť si čas. Túžbu priblížiť sa, prejaviť záujem, počúvať, odpustiť, hľadať to, čo spája, a znovu si nachádzať cestu k druhej strane.

V Prvom Jánovom liste sa píše, že keď chodíme vo svetle, máme spoločenstvo medzi sebou a krv Ježiša, Jeho Syna, nás očisťuje od každého hriechu (1 Jn 1:7). Vo videní bolo prístavné mesto, v ktorom svietilo svetlo. Verím, že Boh nevolá ani jednu generáciu do izolácie. Volá nás späť do svetla, späť do spoločenstva, späť k Nemu a späť k sebe navzájom.

Možno sa lode už začali vzďaľovať. No verím, že ešte nie je neskoro zmeniť smer.