Keď nám Boh ukáže budúcnosť, ktorú sme si nevybrali

Pamätám si na jeden konkrétny sen, ktorý som dostala pred niekoľkými rokmi.

Sen naznačoval, že pôjdem na biblickú školu do Spojených štátov.

Možno by človek očakával, že moja prvá reakcia bude nadšenie.

„Veď Amerika! Biblická škola! Wau!“

No nebola.

Moje srdce odpovedalo takmer nulovou radosťou a veľkým strachom.

V tom čase som si z platu učiteľky hry na gitaru nedokázala predstaviť, ako by som vôbec mohla niečo také zaplatiť. A nešlo iba o peniaze. Bola som v prvom ročníku vysokej školy, mala som zamestnanie, v ktorom som bola spokojná, spoločenstvo, v ktorom som bola šťastná, skvelých priateľov navôkol a rodinu, ktorá ma podporovala.

Nemala som dôvod odchádzať.

A zrazu Boh akoby povedal: „Zbaľ si kufre. Ideme ďalej.“

Lenže ja som ďalej ísť nechcela. Amerika nebola budúcnosť, po ktorej som túžila.

Neskôr som však pochopila niečo, čo mi veľmi pomohlo aj pri ďalších prorockých slovách: ,,Môj pocit nebol interpretáciou prorockého slova.''

To, že som cítila strach, automaticky neznamenalo, že sen nebol od Boha. Znamenalo to najskôr iba že: ,,niečoho som sa bála.''

Možno si niečo podobné zažil aj ty. Možno si dostal prorocké slovo a namiesto pokoja alebo radosti prišlo sklamanie.

Vtedy je veľmi ľahké urobiť rýchly záver: „Tak toto potom asi nie je od Boha.“

Sklamanie však nemusí byť verdiktom nad prorockým slovom. Môže byť informáciou o tom, čo sa práve odohralo v našom srdci.

Preto namiesto toho, aby sme slovo hneď odhodil „do koša“, môžeme sa na chvíľu zastaviť a spýtať sa:

„Čo sa vo mne stalo?“

„Prečo ma toto slovo sklamalo?“

Práve táto otázka sa stala dôležitou aj pre mňa.

Spočiatku som sa prirodzene sústredila najmä na to, čo mám na základe sna urobiť.

Postupne som sa však začala pýtať aj inú otázku:

„Prečo z toho vlastne nemám radosť?“

A odpoveď bola hlbšia, než som čakala.

Keď reakcia na budúcnosť súvisí aj s minulosťou

Najskôr som videla jednu zrejmú príčinu: mala som inú predstavu o svojej budúcnosti.

Ale nebolo to všetko.

Keď som sa začala spolu s Bohom pozerať hlbšie na svoju odozvu srdca, zistila som, že strach a chýbajúca radosť sa týkali aj traumy, ktorú som prežila niekoľko rokov pred týmto snom.

Niečo z minulosti ovplyvňovalo spôsob, akým moje srdce prijímalo to, čo Boh hovoril o budúcnosti.

A toto poznanie sa pre mňa stalo veľmi dôležité.

Niekedy nám totiž prorocké slovo neukáže iba niečo o tom, kam ideme. Naša reakcia naň môže zároveň odhaliť niečo z toho, odkiaľ prichádzame, cez aký filter sa na prorocké slovo pozeráme.

To neznamená, že za každým strachom, odporom alebo sklamaním musí byť trauma alebo nejaké zranenie. Ale stojí za to zostať otvorený a zvedavý.

Vtedy sa môžeš opýtať:

„Narazilo toto slovo na niečo, čo už vo mne bolo?“

„Pripomína mi táto situácia niečo, čo som už raz zažil?“

„Je možné, že staršia bolesť ovplyvňuje to, ako dnes počujem to, čo Boh hovorí?“

V mojom prípade bolo potrebné spracovať oboje.

Starú bolesť aj svoju predstavu o budúcnosti.

A práve potom prišlo niečo, čo som na začiatku nemala — radosť.

Nie radosť, ktorú som si zo seba vytlačila, pretože „ak je to od Boha, mala by som sa predsa tešiť“.

Bola to nová radosť. Taká hlboká.

A tak ešte skôr než som začala študovať na biblickej škole v Amerike prišlo po spracovaní traumy obdobie, keď som sa ráno budila v takej intenzívnej radosti, že som sa smiala pod pôsobením Ducha Svätého niekoľko minút. Bolo to uzdravujúce.

Dodnes som v úžase nad tým, čo Boh vtedy pre mňa urobil.

Pri prvom zjavení o biblickej škole som cítila takmer nulovú radosť.

A neskôr sa práve toto miesto stalo priestorom, kde som zakúšala radosť spôsobom, ktorý som si predtým nevedela predstaviť.

Pre mňa to neznamenalo, že každú nepríjemnú emóciu treba „opraviť“, aby človek mohol začať robiť rozhodnutia a kráčať vo viere za Bohom.

Skôr som zakúsila, že keď Boh mohol vstúpiť do toho, čo slovo vo mne odkrylo, začala som Jeho ďalšiu inštrukciu prijímať slobodnejšie. Už to nebolo viac také ťažké.

Keď prijatie nového smeru znamená rozlúčiť sa so starou predstavou

Za mojím strachom však stále zostával aj smútok. Nesúvisel už však s traumou z minulosti, ale s niečím iným - týkajúcim sa budúcnosti.

Mala som predstavu o tom, ako bude môj život pokračovať.

Možno ju máš aj ty.

Možno si si predstavoval, kde budeš žiť. Akú budeš mať prácu. Koho si vezmeš. Ako bude vyzerať tvoja rodina, služba alebo povolanie.

A potom Boh začne ukazovať trochu iným smerom.

Vtedy sa nám nová cesta môže dokonca javiť ako ohrozenie či potencionálna strata.

Nie nutne preto, že je zlá, ale preto, že ešte vidíme najmä to, čo potrebujeme pustiť. Ešte nevidíme celý obraz toho, do čoho nás Boh vedie.

A práve preto môže byť sklamanie tak hmatateľne reálne.

Pretože prijatie jednej budúcnosti môže zároveň znamenať lúčenie a oplakávanie tej, ktorú sme si predstavovali.

Môžeme smútiť nie iba kvôli tomu, čo sa stalo, ale aj za niečím, čo sa nikdy nestalo.

Pretože hoci to nebolo reálne v našom vonkajšom živote, bolo to reálne v našej predstavivosti. V našich túžbach. V našich emóciách. V našich plánoch. V príbehu, ktorý sme si možno roky podvedome rozprávali o tom, ako bude náš život vyzerať.

Nemusíš si preto okamžite prehovárať do duše:

„Boží plán je predsa lepší, tak nebuď smutný.“

Môžeš Bohu povedať:

„Bože, som ochotný Ťa nasledovať. Ale toto som si predstavoval inak a potrebujem sa s Tebou o tom porozprávať.“

V procese podriadenia a odovzdania sa Bohu je možné prežívať smútok.

Keď nad tým premýšľam, prichádza mi príbeh o Pánovi Ježišovi v Getsemanskej záhrade. Neodpojil sa od svojich emócií a ani nepovedal: „Je mi jedno, čo sa stane.“

Prosil, aby od Neho kalich odišiel.

A napriek tomu povedal:

„Nie moja, ale Tvoja vôľa nech sa stane.“

Tento príbeh je pre mňa silným obrazom toho, že úprimnosť a odovzdanie sa Bohu nie sú protiklady.

Že môžeme nebeskému Otcovi povedať:

„Toto som chcel/a.“

„Takto som si to predstavoval/a.“

,,Toto je pre mňa náročné.''

„Toto ma bolí pustiť.“

A zároveň:

„Ale viac než po svojich predstavách túžim po Tvojej vôli a živote s Tebou.“

Keď sa obzriem späť

Keď sa dnes pozerám na svoj život, nad niektorými svojimi predstavami sa už dokážem aj pousmiať.

Po skončení konzervatória som túžila dokončiť pedagogickú vysokú školu v hre na gitare. Boh ma však presmeroval na biblickú školu v Amerike.

Mala som aj svoju predstavu o mužovi, ktorého si raz vezmem. Ak sa chcete pousmiať spolu so mnou, tak to bola predstava vysokého svalnatého blondiaka. Potom som pred odchodom na biblickú školu dostala prorocké slovo o manželovi a potom z nej odišla so snúbencom, ktorý sa neskôr stal mojim mužom. Je to Filipínec s hnedou pokožkou, čiernymi vlasmi a nižšou postavou, než akého som si kedysi vysnívala. A nevedela by som si priať, aby bol iný. Ľúbim ho práve takého, aký je.

Okrem toho som veľmi túžila zostať žiť na Slovensku. Bola som presvedčená, že ak chcem na Slovensku slúžiť najlepšie, ako viem, potrebujem byť fyzicky tam. Teraz to vidím inak.

Žijem v Kanade, v oblasti, ktorú niektorí s humorom nazývajú „kanadským Texasom“. Široké prérie / púšť, suché leto, krajina, ktorá miestami pôsobí takmer pustým dojmom. Úprimne — nebola to scenéria, ktorú som si kedysi predstavovala ako svoj dočasný budúci domov.

A predsa práve tu zakúšame život. Napríklad s našou dcérkou.

Keď sa v lete pozriem okolo seba, často vidím vysušenú trávu a krajinu poznačenú horúčavou. Potom sa pozriem na našu záhradu — zelený trávnik, kvitnúce kvety, zeleninu, z ktorej čakáme už druhú úrodu.

Zrazu som mala pocit, že sa pozerám na obraz svojho života.

Miesto, ktoré sa mi kedysi zdalo vzdialené od všetkého, po čom som túžila, sa stalo miestom, kde Boh dáva rásť životu.

Nie preto, že všetko dopadlo presne podľa mojich predstáv. Práve naopak. Mnohé z nich bolo potrebné pustiť.

A predsa dnes zakúšam, že to, čo som kedysi považovala za „odchod od svojho povolania“, ma od neho vôbec neodviedlo.

Chcela som zostať na Slovensku, aby som mohla slúžiť v krajine, ktorú milujem. Dnes som od Slovenska tisíce kilometrov ďaleko — a napriek tomu mám skúsenosť, že mu slúžim oveľa viac než v mnohých obdobiach, keď som tam fyzicky žila.

To, čo sa mi kedysi javilo ako cesta preč, Boh spôsobil, že sa spätne ukázalo ako cesta inak.

Práve preto sú mi dnes také blízke slová z Písma:

„Srdce človeka vymýšľa svoju cestu, ale Hospodin riadi jeho krok.“ Prís 16:9

Tento verš pre mňa neznamená, že nemáme plánovať. Plánujeme. Túžime. Predstavujeme si život. Robíme rozhodnutia.

Ale popri tom sa učíme počúvať hlas dobrého Boha a dovolovať Mu viesť nás aj spôsobom, ktorý sme si sami nenakreslili.

A možno práve preto hovorí:

„Moje myšlienky nie sú vašimi myšlienkami ani vaše cesty nie sú mojimi cestami... Ako sú nebesia vyššie než zem, tak sú moje cesty vyššie než vaše cesty a moje myšlienky než vaše myšlienky.“
Izaiáš 55:8–9

Pre mňa tieto slová neznamenajú:

„Boh vie lepšie, tak prestaň byť smutná.“

Skôr mi pripomínajú:

„Možno ešte nevidím všetko tak, ako to vidí On.“

A možno si práve na podobnom mieste aj ty.

Možno sa pozeráš na prorocké slovo a zatiaľ vidíš najmä to, čo sa nezhoduje s tvojou predstavou. To, čo by si musel pustiť. To, čo by sa mohlo zmeniť. To, za čím by si možno musel smútiť.

Nemusíš tieto emócie umlčať.

Ale ani im nemusíš dovoliť, aby za teba rozhodli, že Boh v tomto slove nemôže byť.

Možno sa môžeš zastaviť a opýtať:

„Otče nebeský, čo sa vo mne ozvalo ako prvé, keď som počul/a, čítal/a prorocké slovo ?''

„Akú emóciu toto slovo vo mne vyvolalo?''

„Otče nebeský, s čím môže súvisieť emócia, ktorú pri tomto slove prežívam?''

„Pripomína mi tento pocit niečo, čo som už niekedy v minulosti prežívala/a?''

,,Je moja dnešná reakcia silnejšia kvôli niečomu, čo som už predtým zažil/a?“

,,Vyplavilo toto slovo na povrch niečo, čo potrebuje byť uzdravené?''

,,Otče, je niečo, čo by si chcel urobiť v mojom srdci skôr, než mi ukážeš ako na toto prorocké slovo prakticky odpovedať ?''

A potom Mu môžeš priniesť aj svoju vlastnú predstavu.

Nie ju zahodiť nahnevaný na seba.

Nie predstierať, že ti na nej nikdy nezáležalo.

Ale jednoducho ju pred Neho položiť.

A možno postupne povedať:

„Otče, toto som si predstavoval inak. Stále to vo mne niečo stojí. Ale viac než svojho plánu sa chcem držať Teba.“